Z denníka alternatívnej portugalčanky 1

Na stretko s Laurou som sa vybrala tak trochu alternatívnymi cestičkami. Metro kartu sa mi podarilo vybaviť svojho času iba pred týždňom ale to je na iný blogpost, no ani ju moc nepotrebujem. Všade chodím, lebo chodiť je super. Všetko vidíš, nasávaš atmosféru, každú kachličku očami znášilňuješ. Okej, mám asi tak 4489 miliónov giga dátový tarif lebo portugalskí operátori to je maximalizmus na entú a okrem kachličiek občas znásilňujem aj GPS, no vždy nejako vybočím z trasy. Som alternatívna. Tak ma volá aj on. A minha Portuguesa alternativa. Vybočila som teda, zmiatla satelity a našla strašne super štrvť.


Veľa kachličiek, Viesp, staré auto, krivé budovy a farebnú škálu od Wesa Andersona. Zas. Šťastlivo som ale dorazila na miesto stretnutia. Meškala som 26 minút no Laura meškala ešte viac, čiže symbióza všetko funguje, typické.
Plán bol –  mačacia kaviareň, káva, koláč, rečičky. Najprv sme však išli za svetla omrknúť priľahlú záhradu Jardim da Estrela, ktorá sa nám náramne zapáčila, no vrajže za tmy je to dosť creepy miesto, kde sa nemožné mení na možné. Skúmať to nebudem, musíte mi veriť. Na kaktusoch sú vyrité iniciálky milencov, čo považujem za osviežujúcu alternatívu lisabonskej mysle. Kto by tu už len vyrýval iniciálky do stromu, keď máš kaktus_všakže. Skúmajúc tieto artefakty, vystrašil nás obrovský potkan, ktorý si krátil cestu cez inkriminované kaktusy milencov (pracovný názov) a tak sme sa rozhodli evakuovať seba/sa.
Na portugalcoch oceňujem hlavne to, že si vedia život užiť v akýchkoľvek životných podmienkach a veku v kruhu amigov. Priority sú jasné.
Počičíkali sme sa s portugalskými mačencami, táto dolu sa volala Beyonce!

Potom sme si vzali slávnu električku číslo 28 (strašne preceňovaná a nepohodlná, vykašlite sa na to prosímvás) a namierili sme si to na Chiado, do stredu vesmíru, kde sa práve nachádzal celý lisabonský svet, lebo však Vianočky. Ľudom kompletne prepína asi aj ako u nás ale trošku viac. Náš plán bol TIGER, kúpiť nejaké dary pre blížnych svojich, čo sa moc nezdarilo, takže to skončilo ako vždy výsledkom neprekvapujúcim – obdarili sme viacmenej seba_sa. Oh chápete, proste som našla v živote osobu, s ktorou môžem ísť do Tigeru a nachádza v tom rovnaký guilty pleasure ako ja. Žiadné otrávené reči, čistá radosť z nepotrebností! To, že chodiť je super už viete. My sme to potom z Chiada vychodili až na Avenidu a tam si ešte dali nočnú kávé v jednom z vychýrených quiosque, kedže sme obe už staré ženy. Dvadsaťtrojka je veru vek kritický, pochopíš aj zmysel kávy o desiatej večer. Tvárila som sa, že som portugalčanka a objednávala nám portugalsky a všetko, tentokrát mi to aj vyšlo, to len v obchode vždy failnem v bode, keď sa ma začnú pýtať nejaké hlúposti s klubovými kartami, dammit s nimi!

Po asi tak 48724 prehodených slov a vymenených tajomstiev sa naše pôsobisko presunulo do mojej kuchyne. Uznávam, variť o jednej ráno dvojchodový obed je trochu divný nápad, nemecké spolubydlo sa nás spýtalo, či sme fetovali (aj keď si myslím osobne, že on sám bol podgurážený) a ešte sa dožadoval toho, aby sa mohol pri tom na nás pozerať #ftw, pričom po 5 minútach ho nebolo (určite bol opitý ako činka). Výsledkom tohto bláznostva bolo dokonalý pokrm vo farbách roka 2017 (oh bože ja som taká inotajka) – zelený pokrm – musím vám povedať, bolo to fakt magnificentné: krémová polievka z brokolice a batáty plus špenátové tagliatelle s cherry rajčinkami, smotanou a syrom. Mám to takto v pamäti, lebo to bolo seriózne dokonalá súhra chutí a estetična a to sme chceli ešte upiecť štrúdľu.  A zhodnotenie na záver (ako správna engineerka)? Erasmus to sú mesiace tvojho života, ktoré sa 90% času rozprávaš o jedle a zvyšných 10% času ješ. Tak. Koniec hlásenia.

Feliz Natal (akože veselé vianočky po portugalsky) drahá čitateľka, drahý čitateľ!