When dreams come true.

Nazvala by som to rokom splnených prianí, počnúc zahraním si v Dome Umenia [ale o tom inokedy], nastávajúci koncert Red Hot Chili Peppers až po fotenie na film. Stále som tak rozmýšľala, aké by to bolo fajn fotiť na film. Až raz prišiel jeden človek a umožnil mi to. Sama by som do toho asi nikdy takto nešla. Teraz to však prerastá do prudkej závislosti. No oplatí sa to. Pre ten pocit keď vyjdete z fotolabu, hľadáte na hlavnej prvú lavičku aby ste si mohli prezrieť negatív. Prezeráte, zisťujete či sa zadarilo. O to krajší pocit keď je to ešte aj na negatíve ostré. A nechápete. Ako je to vôbec možné. S expozimetrom ala olíznutý prst a smerodajná intuícia plus diaľkomer Vrabčiak. [Vo vzdialenostiach ešte pokulhávam.] A tak sa s vami podelím o kúsok môjho potešenia. Dnes zo Smeny 8M, najbližšie z konečne otestovanej Vilie Auto. Jedno je isté, dávajte si pozor. Lebo ak raz začnete, je vysoko pravepodobné, že sa stanete závislými! 🙂

Keď sme s Vrabčiakom pri tejto fotke počítali takmer pytagorovu vetu a otázka dňa bola: „Koľko je odmocnina zo sto!“ 😀 Divili by ste sa aké hlúpe otázky dokáže človek v rozvášnení vzdialenostných výpočtov položiť. 

 

 Fotografko v akcii. Ak chcete vidieť ako to vyzeralo za jeho hľadáčikom, stačí otvoriť tento článok.

Veď vravím. Ja tie vzdialenosti ešte vymakám a potom budem makač!  Ale ten kruhový blur je čarovný, toto od digitálu nedostanete! Ibažeby hej!

Jeden z experimentov, kytička z kartónovej svadby, Vrabčiakom umiestnená, mnou spozorovaná, Smenou zachytená a dokonca zaostrená!

A posledné dve fotky z Tatier, potom film dokončil svoju púť. Pokračovanie Tatier a iné story budú v nasledujúcom článku od lomo kamošky Vilie.