Periodická tabuľka nálad + Q&A.

Hormóny sú veľmi zákerná vec, hlavne u mňa. Tichí zabijaci sociálneho života. Robia mi v hlave mišung, nútia ma do prehnanej úprimnosti a ich pôsobenie si uvedomím až keď ma totálne skolia v deň Dé alebo teda Pé. Pé ako perióda. Našťastie a očividne mám svoju predperiodickú tabuľku nálad, ktorú mnohé poznáme ako PMS, už za sebou (nebudem sa tváriť, že som dokonale vyrovnaná žena, lebo v isté dni fakt nie som), môj krútihlav dnes zachránila filipínska káva a tak môžem zaujať stabilizovanú polohu za notbukom a zas vám tu čo_to vyťukať. Napríklad pár odpovedí na zákerácke otázky z dotazníka. Dnes si teda asi vyberiem alibisticky menej zákerné, nejako nie som vo svojej koži a nad niektorými ešte musím pár dní/týždňov i premýšľať. A na niektoré by som vedela naložiť riadne, tak tie chcem nechať na vyrovnanejšie obdobie. No rečnícka otázka na záver tohto akvardného [ukradnuté slovo od Bashi zo slova awkward, Štúr by mi dal po prstoch za to isto] predslovu: Vedeli ste, že slovo tabu údajne vzniklo zo slova tapua, čo znamená menštruácia? [Čo je vcelku smutné, lebo nebyť tejto magickej schopnosti žien, neboli sme my. Nikto, ani ty, ani ja, ani ten, čo to slovo vymyslel.]

„Čte tvoje rodina tvůj blog?“

Osobne si myslím, že nie. Vedia že existuje, mamka sleduje facebookovskú stránku a možnože si prezerá fotky, no skôr nečíta ako číta. Podľa mňa doteraz nezistila, že obrážtek Open Post jej otvorí celý článok aj keď je moc počítačovo zdatná, to sa musí nechať. Kadejaké fintičky som ju naučila za tie roky. Oco určite nečíta a sestra? To neviem. Haló sestra, čítaš? Celkovo si myslím, že to moju rodinu moc nezaujíma.

„Zhoduje sa štýl tvojho ústneho prejavu s tým písomným? len mi to tak napadlo, že ak jo, tak to musí byť radosť počúvať (bez irónie, s úsmevom)“

Toto čo tu vypúšťam do blogového éteru by bolo podľa mňa na ústny prejav až moc, no myslím si, že tento podtón alebo štýl je taknejak integrovaný do môjho ústneho prejavu. Taknejak normálnejšie. Ulietavam si na divných slovíčkach, slovných spojeniach (po mojom zvratkoch, veď to už poznáte) a asi som aj trochu vtipná (ibažebynie). Každopádne definovať seba je ako hrýzť si vlastné zuby, takže dám len takú trapúšsku hlášku na záver: „Treba zažiť“. A napriek tomu, že články väčšinou píšem na prvý ťuk, stane sa, že vety preformulúvavam a tak je písaný prejav zvýhodnený o tento prvok. Pri osobnej komunikácii je to spontánnejšie. 

„Sledujem čo to na slovesnskej aj českej blogovej scéne a nikdy som nedokázala pochopiť ako to tie dievčata/blogerky/super ženy dokážu za jeden deň týzden tak vela stihnut. Ja som rada, ak zvládnem školu a nejakú tu brigádu a ešte aj skromný sociálny život.. tak sa ťa pýtam… ako to sakra robíš že ten váš blogerský timemanagement je tak peckový ? :D“

Neviem či som ten pravý človek pravá blogeřica, ktorá ti dokáže zodpovedať túto zápeklitú otázku, lebo sama mám s tým ohromný problém a aj raz som niekde už odpovedala, že považujem za génia každého, kto sa dokáže vysporiadať s vlastným time managementom. Fakt. Ale myslím si, že super ženy neexistujú a hlavne nie medzi blogerkami, ono to tak možno len vyzerá, kedže čitateľ vidí len tie super veci, akcie a neviem čo všetko, nabitý program. Ako možno sa mýlim, preto sa ani necítim kompetentná odpovedať na to. Osobne, ja keď mám školu nestíham okrem toho totálne nič. Maximálne tak hodiny huslí a orchester, občas nafotiť niečo na blog. Teraz zas, v deň keď pracujem nestíham zas nič okrem tej práce, lebo som tam od 10 do 19 a potom som umretá a nemám chuť sa ani s nikým doma ani nikde rozprávať. A sociálny život ešte? Oh, to niekedy radšej zvolím možnosť byť sama so sebou. Blogerský timemanagement je fáma a nezúfaj, alebo ak zúfaš tak vedz, že zúfam s tebou!

„Aká si vysoká a koľko vážiš?“

Asi 176 cm/teraz 52.8kg.

„Smiali sa ti niekedy ľudia, že sa neobliekaš tuctovo ako každá druhá baba?“

Ja si myslím, že aj hej, ale nikdy mi to nikto nejako do očí nepovedal. Ale možnože ani nesmiali, keď sa nad tým tak spätne zamyslím. (Vynegovať sa v jednom riadku to hej, to mi ide) Často krát to bolo brané tak, že to ku mne patrí, k divnej mysli divné oblečenie, i keď slovo divné sa v dnešnej dobe preceňuje. V súčasnosti to už berú asi všetci tak, že to ku mne tak nejako patrí, ale musím sa priznať, že už mám oveľa viac sebavedomia ako kedysi. A kedysi nemysím pred desiatimi rokmi, ale pár rokov dozadu. Sebavedomie nosiť čo sa mi zapáči a stáť si za tým. No i tak si myslím, že to nie je nejaká brutálna netuctovosť a niečo brutálne inovatívne. Stále nosím to, čo sa mi páči. Aj keď sa to iným nepáči/nemusí páčiť. Idem si taký názor na obečenie a celkovo na život, že nech si každý robí čo chce, nosí čo chce. Ži a nechaj žiť, obliekaj sa a nechaj obliekať sa alebočo.

No ak sme pri prvej časti tvojej otázky, chceš vedieť za čo sa mi ľudia smiali? Za moju váhu. Dokonca som asi ako štrnásťročná chodila na injekcie vitamínu B. Do zadku, chápeš? Aaaau. Myslela som si, že je somnou niečo v neporiadku, no fakt nebolo. Ľudia mali často poznámky ku mojej vychudnutosti, za ktorú som nemohla a dosť ma to svojho času zarmucovalo a demotivovalo. Dnes už to totálne neriešim a skôr si to užívam, že môžem v podstate jesť čo chcem a nepriberiem, no kedysi mi to dokázalo pokaziť nejaký ten deň. Preto sa nesmejte, nikdy nikomu za hocjakú váhu, je to hnus.