Paríž bez ajfelovky je ako… celkom fajn.

Keď som si pred písaním tohto článku pozrela fotky z Paríža, čo tento blog potupne schováva od roku 2013, hlavou mi prebleskovali kadejaké zmiešané pocity. Môj prvý stret s Parížom bol echt turistický, mala som asi osemnásť a do Paríža sme išli na silvestrovský zájazd (!) s cestovkou (!) autobusom (!). Neviem, či to ešte potrebuje nejaký dodatok, blog je veru niekedy dvojsečná zbraň, ale zároveň mi aspoň pripomenie, akým vývojom som doposiaľ prešla ak nejaký je. Ako teda s mojím cestovaním vyzerá dnes?

Minulý rok som sa v Paríži ocitla celkom neplánovane, no za svoje počínanie v ňom sa pred sebou vôbec nehanbím ani dnes. Za tie roky si človek uvedomí, že omnoho viac pôžitku prináša cestovanie v podobe „hrám sa na lokála inštrumentála“ než bezbožná honba za pamiatkami.

  Miluj svoje vaječníky, budúcnosť sa ti poďakuje  
Do hlavného mesta Francúzska som letela z Lisabonu takto v Novembri, po slnku zaliatom Portugalsku som ale čakala, že tam to bude trochu iná poveternostná káva, a tak som sa zaodela do 37 vrstiev a ráno o šiestej nasadla do lietadla. Moja ostražitosť Ostražitosť mojich vaječníkov sa ukázala byť opodstatnenou a ja som ľutovala, že som nepribalila aj tú 38mu vrstvu, nuž, život píše aj takéto príbehy.

  Lokálom za 5 minút  
A ako sa hrať na lokála lepšie, než to odkukať od iného lokála? Alebo sa rovno spýtať? Kedže som svojho času navštevovala v Portugalsku kurz portugalčiny a moji spolužiaci boli zo všetkých kútov sveta a zhodou okolností bol môj partner na dialóg Francúz (náhoda? ja si myslím, že áno), volajme ho Paul (fakt sa volal Paul). Keď sme išli s Paulom na kávu pripravovať dialóg na záverečné skúšky, bez hanby som sa ho opýtala, že reku idem do Paríža, daj nejaké tipy a triky. Paul mi do zošita čosi napísal, offline je nový online, a ja celá šťastná som to potom doma lúštila. A v Paríži vykonala a tak vám dnes predstavím jedno z mojich obľúbených miest.

  Le Comptoir Général  
Vstúpiš a ocitávaš sa na chodbe v hoteli, myslíš si, som tu správne? Chodba pripomína kulisu z filmu Wesa Andersona, len tak trochu temnejšiu verziu. Murakami by tu kľudne mohol film natáčať. Na konci chodbiska je mini recepcia, kde sa o teba postarajú, ak si nič nechceš dať, kľudne ti urobia obhliadku tohto zvláštneho komplexu, ktorý z vonku vyzerá,že nič špeci. Keby si nevedel, čo hľadáš (áha, tu je ten lokálsky tip), asi by si tam len tak do dvora nevošiel ako náhodný okoloidúci. Hejteri sa môžu biť do pŕs, že aha Dominika, aha my už máme internety, my sa nepotrebujeme pýtať kadejakých pofidérnych francúzov, nuž, asi hej. Len ja som tak lenivá v poslednej dobe plánovať a googliť, že som radšej keď to niekto urobí za mňa, alebo odporučí mi niečo, čo stojí naozaj za to.

  Multikultifunkčný priestor  
My sme sa rozhodli dať si tu aspoň kávu, ktorú si môžete vychutnať v niektorej z prapodivných miestností. Zvolili sme tú s výhľadom na mestskú džungľu, v ktorej práve miestni Parížania vášnivo kričali sa rozprávali a dobrunchovávali. Zvláštne príjemná atmosféra by sa tu dala krájať, pološero, štrnganie šálok a fajn hudba tvorili nevtieravý podmaz k nedeľnej káve, a tak sme nasávali a pobudli tu asi o čosi dlhšie, než treba, no aj o tom to je nie? Spomaliť, oddýchnuť si, nie pobehovať horedole kardio po ajfelovke osemnásť krát. Určite to tu musí byť super aj na jar či v lete, keď je na posedenie otvorená aj záhradodžungľa, teraz sme si ju len tak obzreli a na jej druhom konci objavili coworkingy a všeliaké priestory pre kreatívnych ľudí – sen.

A čo vy, akí ste cestovatelia? Zaryto plánujete alebo sa nechávate strhnúť vírom a kultúrou miest?