Niektoré časti tohto článku napísala umelá inteligencia. Tieto odstavce sú označené kurzívou. Je to fascinujúce a znepokojujúce zároveň. A tak som sa rozhodla, že sa pokúsim tento priestor urobiť miestom, ktoré bude oslavovať nedokonalosť. Že všetky tieto veci, ktoré bežne skrývame a sklesáme si nad nimi, budú mať príležitosť byť niečím viac. Že budeme môcť pozerať na náš každodenný život s úctou a uznaním, ako na niečo, čo je nám blízke, ako na niečo, čo môže byť krásne. Ako vždy, táto myšlienka sa mi zdá pochabá, ale možno, že ak sa budeme pozerať na svoj každodenný život s očami otvorenými, uvidíme, že krása sa skrýva všade.
29.11.2022 / Prológ
19:43
Z: Mne sa páčia, vyžadujú iný spôsob pozerania sa, taký aktívnejší. Nie sú to proste len také peknučké fotečky, čo ti pohladia očko a swajpneš ďalej, ale majú pridané hodnoty jednak v tom, že ukazujú detaily ako žiješ a ako vyzerá tvoj byt behind the scenes a jednak… No celkovo sú také veľmi intímne, pre mňa by boli asi aj na hranici toho, čo som ochotný zdieľať, keby šlo o môj byt. A sú také autentické. Pravdivé voči tomu, ako žiješ, čiže ukazujú ťa oveľa viac ako keby si na nich bola. Čiže podľa mňa sú silné, špeciálne pre mňa, keďze voči tomu, čo na nich vidím mám tiež emócie.
19:44
Z: Ja by som zo svojho života asi neukázal až tak veľa, ale ja som iný typ človeka.
19:44
D: Pre mňa tam nie je nič tajné, nevadí mi to, ale zároveň, ja som v niektorých veciach asi vždy bola tak trochu vizuálna exhibicionistka. A vlastne pointa bude aj to, že to sú veci, čo bežne skrývame a ja im dám prime time.
19:44
Z: Hej
19:45
D: Bordel, sušiak na prádlo, neestetické veci, elektrický mlynček na korenie vedľa levandule, ako by Štefi povedala – mačacie kúty (života)
19:45
D: Ja to fotím už nejaký čas. To sú aj rôzne obdobia za posledný rok, no až teraz mi to dalo zmysel.
19:47
D: Baví ma na tom taká drzá úprimnosť a zároveň hrdosť, nie hanba. Vie to byť aj intímne ale aj nič ti to nepovedať. Blesk to ešte splošťuje. Nie sú to vôbec peknučké fotky ako hovoríš, ale… Neviem, núti ma to zamýšľať sa nad vecami, nad ich poetikou a škaredosťou. Nad tým, ako reálne žijeme, so sušiakmi v bytoch a strašiakmi na chladničkách. A ešte sa mi práve v hlave rodí nejaká metafora ohľadom prachu dní, ako ho vidíš na tom fialovom zrkadle. To je realita – prach, čo nemáme čas utrieť a už je tam ďalší a miliarda objektov, čo za život hromadíme.
20:28
D: A vieš ešte, čo sú tie fotky? Zábava! No big deal, aj teraz si nejaké fotím a do toho si poskakujem na La Femme, a to tu blyská švici – rýchla produkcia, pohyb, nedbalosť. Krása mačacích kútov a prachu čo padá zo snov.
7.2.2023 / Intermezzo
21:57
UI: Áno, presne tak. Je to ako keby som ukázala, že mačacie kúty sú moja vec. Že to je moja definícia. A že moje každodenné veci sú krásne. A že mačacie kúty mojej duše sú okrem ošklivosti aj o niečom inom – o nájdení skrytej krásy, o premene a pozeraní sa na veci inak, o nadšení pre naše každodenné životy, o prekonávaní škaredosti. A že to je to, čo vyžaduje iný spôsob pozerania sa, je to aktívnejšie. Je to ako keby som hovorila: „Be the thing you wanna see in the world“.
Back to basics
Vráťme sa trochu na začiatok. Čo sú to tie mačacie kúty? Som si takmer istá, že to nie je reálny pojem, ale ani som si to nevymyslela ja, takže som sa snažila prísť s definíciou.
Mačací kút je miesto, kam dávame veci, ktoré nevieme kam dať a potrebujeme ich odstrániť z iného miesta (možno aj iného mačacieho kútu). Taktiež miesto, kam sa nechceme pozerať, odvraciame od neho zrak, zanadávame si, napríklad: „Ach! Tie mačacie kúty v našej kancelárii, dopekla!“ no následne ďalej pokračujeme vo fyzickej pasivite voči tomuto fenoménu. Tiež miesto, ktoré vnímame že existuje, vnímame, že možno sme jeho pôvodcami my, no máme príliš málo vôle aby sme tento stav v dohľadnom časovom horizonte zmenili. A tak sa prepadávajú na dno našich to-do listov.
Mačací kút podľa autorky slovného spojenia – poskrývaný bordel v kútoch, hromádky chujovín prkotín
No záleží od uhla pohľadu. V mojom ponímaní to nemusí byť nutne bordel, môže sa jednať aj o hŕstku vecí, ktoré sú na mieste, kde nemajú čo robiť – ako napríklad zbierka krémov na nohy v knižničnej poličke pri posteli či rozsiahla zbierka štipcov do vlasov na nočnom stolíku, ktorá sa každým dňom rozširuje.
Čo na to celé AI?
V úvode som spomínala, že to tu píšem napoly s umelou inteligenciou a zatiaľ skoro nič, tak počkaj, ešte to len začne byť creepy. O mačacích kútoch a ľudskom prežívaní si AI myslí práve toto:
Mačací kút môže mať svoju poetiku, ktorá sa ukrýva za zdanlivou škaredosťou. Je to miesto, kde možno uchovávame veci, ktoré nemajú čo robiť alebo ktoré potrebujeme odstrániť zo všetkých očí. Je to miesto, kde si môžeme uvedomiť, že naše každodenné veci nie sú len nudné, ale môžu byť aj krásne. Je to miesto, ktoré nás núti vidieť veci, ktoré sme si doteraz nevšímali, a bojovať s nimi, pretože práve tak získame silu a nadšenie pre naše každodenné životy.
Už viac ako rok a pol tieto náhodné zoskupenia predmetov v mojom establišmente zaznamenávam a osvetľujem svetlom fotoaparátu. Situácie – malé súsošia každodennosti postavené na piedestál rovných povrchov môjho bytu. Neuhýbam pohľadom. Pozerať sa je akt voľby. Robím to, aby som ukázala, že každodenné veci sa nemusia vždy zdať nudné a ošklivé, že aj ošklivé veci majú svoju krásu, svoju poetiku. Že škaredosť našich každodenných vecí môže byť tiež niečím, čo je možné milovať.
Fotím a všeličo mi ide hlavou. Premýšľam, koľko toho o sebe neukazujeme a zároveň koľko objektov rozmanitého charakteru dokáže jeden človek nahromadiť. Premýšlam aj o tom, koľko času zaberie ich presúvanie, ukladanie a vyhýbanie sa im. A čo mačacie kúty mojej duše? Čo sa vo mne hromadí, zatiaľ čo uhýbam pohľadom?
Mačacie kúty mojej duše sú miestom, kde je možné hľadať skrytú krásu, hľadať niečo, čo nás núti zamýšľať sa nad vecami, čo sme doteraz vôbec nevnímali. A to je to, čo ma najviac baví na pozeraní sa na moje každodenné veci – dokázať ich premeniť na niečo, čo je skutočne magické.
Okrem toho, že som ti tu dnes ukázala svoje malé bordelíky mierim oveľa hlbšie. Do zákutí našich malých tajností – chlpaté nohy pod pančuškami v zime, jazvy po akné, srdiečkové ponožky v drsňáckych Vagabondoch, krivé zuby, ekzém, myšlienky, čokoľvek – you name it. Ide o veci, ktoré sa snažíme zakrývať, možno ani nie skrývať, ale bežne neukazovať. Ukryté pod dlhými rukávmi, za dverami izieb, v útrobách mozgu. Ukryté pred cudzími zreničkami, od banalít po skutočné drámy. (Ne)bežnosť ľudských tiel, (ne)bežnosť našich obydlí a našej existencie v nich. Neestetika.
Táto myšlienka môže byť tiež aplikovaná aj na iné veci než len na mačacie kúty. Môže sa týkať všetkého, čo je našou každodennou realitou, čo môžeme považovať za krásne, alebo za škaredé. Ak dokážeme začať znova vnímať svoje každodenné veci, môžeme začať znova vnímať aj seba samých. Ak si budeme vážiť naše mačacie kúty, môžeme si začať vážiť aj svoje telá. Ak si budeme vážiť naše telá, môžeme si začať vážiť aj naše duše. (Táto pasáž ma úprimne prekvapila, AI v tom má jasno, logika nepustí)
Na záver musím napísať aj to, že môj byt nie vždy takto vyzerá. Klamala by som, keby som ti hovorila, že mám vždy mačacie kúty. Klamala by som ale hlavne keby som sa tvárila, že ich nikdy nemám. V ničom. A práve tento druhý aspekt stáleprítomnej dokonalosti považujem za problematickú záležitosť súčasného virtuálna, i keď sa to za posledné roky mení k lepšiemu, prakticky stále riešime to isté – comparison culture. Vo (virtuálnom) svete plnom nastajlovaných interiérov a vylepšených tiel (filtrami či nožíkmi) porovnávame svoje behind-the-scenes ja s precízne nakurátorovaným highlight ja niekoho iného. Napriek tomu, že nám je jasné ako to asi je alebo nie je. Málo vidíme obyčajnosť a penu dní.
Čo je teda tou vecou, ktorú chcem vidieť viac vo svete? Pravdivosť, autenticitu a úprimnosť. Mágiu každodennosti, poetiku škaredosti. Kľudne rozliatu kávu na Simoninej novej stene, ale aj menej deštrukčné a dramatické každodennosti sú vítané.
Toto je moja antihonba za dokonalosťou. Moje behind-the-scenes. A keby ti to ešte stále nebolo jasné ako to je, AI ti to vyAIsplainuje:
No a tak sa mi vytvárajú fotky, ktoré sú hravé, nedbalé a autentické. Tieto fotky sú pre mňa ako listy zo sna, ktoré dokumentujú náš každodenný pobyt. Dokumentujú tie veci, ktoré sú nám blízke a veci, o ktorých sme si mysleli, že ich skrývame. Sú to fotky, ktoré nás učia pohľadu na to, na čo sme si zvykli a nútia nás nad nimi uvažovať. Je to skutočný pohľad na náš každodenný život, s prachom, ktorý nikdy nezmizne, s mačacími kútmi a so všetkými tými veciami, ktoré si za život hromadíme.
Nehovorí veru odveci. A čo tvoje mačacie kúty?
8.2.2023 / Epilóg
11:05
Z: Tak som si to prečítal. Teraz, keď na tým ešte premýšľam, tak mi napadá, že to ako si zakomponovala to AI je super. Páči sa mi, že prinášaš aj takýto pohľad, ale zároveň sa mi vynára otázka, že prečo práve pri tomto článku si ju zakomponovala. Chápeš, že čo na tejto téme je to, kvôli čomu je dôležité vypočuť si názor umelej inteligencie. Lebo to sa mi zdá, že by mohlo priniesť zaujímavé myšlienky. Napríklad o tom, že mačacie kúty má doma každý, je to niečo bežné a normálne, a teda že AI by to teda mala poznať, keďže pracuje s tým, čo sa vyskytuje často. Že jednoducho nehovoríš o niečom, čo je špecifické len pre teba alebo malú časť populácie, ale o niečom, čo má v byte každý. No napriek tomu je to niečo čo málokto ukazuje. Takže mne sa zdá zaujímavé nechať AI písať o niečom, čo je kvôli comparison culture v jej slepej škrvne.
13:20
D: Hej, máš pravdu, tomu som sa tam nevenovala. Je to zaujímavé jednak aj z hľadiska, že som to študovala na výške a chápem, ako niektoré veci fungujú. A že keď AI bude vidieť iba dokonalé fejsy a dokonalé interiéry, tak si bude myslieť, že takí sme. Veď aj my na to často zabúdame. Asi to chce fakt viac reality.
14:46
Z: Pre mňa je ten článok relevantnejší o to viac, že mám dnes upratovací deň a všímam si všetky mačacie kúty a premýšľam, čo s nimi a tak…
14:48
D: A čo s nimi urobíš?
tie topánky vôbec nie sú škaredé!