Nedeľné dumky nad slovenčinou a slovačinou

Napriek tomu, že je moja bezradná existencia fyzicky na míle vziadená rodnému kraju, i zachcelo sa mi povedať čosi. Povedať. V rodnom jazyku. Naj jazyku na svete, lebo naj je predsa pre každého ten, ktorý nosí v srdiečku. Portugalčina je síce pekná, no žiadne slovné akrobacie v nej nezvládam, moja reč je tak trochu zéťépé, no nejde o to. Aj keby som ju mástrovala do nebies, Slovenčina pre mňa ostáva fantastickým jazykom, preto dnes milujem svoj deň a namiesto učenia sa na Machine Learning skúšku musím predostrieť pár slovensky ladených tém.

Keď človek odíde do novej krajiny a eventuálne sa do nej aj zamiluje, je pohrúžený do jej objavovania, oči dokorán a rodná zem za chrbtom. Nevidí, čo všetko by mu mohlo potenciálne chýbať. Všetko je nové, farebné, nestíha vnímať, nikomu nerozumie a nevadí mu to. No a viete ako je to. Nič netrvá večne.

Prišli Vianočky. Dievčinka stále zamilovaná do Lisabonu dostala zas nový pohľad na svet.
Domov je komfort vo všetkom, čo život ponúka. Zrazu každému rozumiete, všade je čisto, rodinka a kamošky na dosah, centrálne kúrenie je láska, JEDLO, psíček ti spí v posteli. (Viete čo mi bolo smutno v duchu? Že ten môj psíček nechápe, prečo zasa odchádzam. Rodičia pochopia, ale to moje Dášisko nevie, kde som zmizla. Tak tragicky sa tvárila, keď zas videla kufor v predsieni, ani sa so mnou nechcela rozlúčiť.) Komfort, ktorý sa jednoducho po určitej dobe vie preklopiť do stereotypu až si človek neuvedomí jeho hodnotu.

No je tu ešte aj niečo iné, čo je integrálnou súčasťou mňa a čo nikdy zo seba nevybijem. Netreba dlho hádať. Slovenčina a slovačina. Lebo všetky ostatné veci sú svojim spôsobom pominuteľné, nemožno sa viazať na nič a všetky momenty si treba vážiť. To mám v hlave stále. Nič a nikoho netreba brať ako samozrejmosť, len to čo máš v sebe, to tam bude stále. Po troch mesiacoch v knižnom exile som doma navštívila Artforum. Zacítila pachuť strán, začítala sa do Petrichoru. Knižku som si ale nekúpila, nevedela som, ako to bude s batožinou nazad a tak, no v hlave užaj bol chrobák. Ako s tým naložiť?

Po týždni doma som teda dospela k vážnym uzáverom ohľadom toho, čo sú veci dôležité a čím ten onen inkriminovaný kufor naplniť. Ako hej, vo výsledku, môj kufor pripomínal týždenný závoz priemerného drogového dílera, alebo aj tie zásoby liekov (taký je život, stále som si nepomohla) a sypané čaje (ohohó podtatranské bylinky, normálne že kvietky tam sú plus repíky a bludy, to tu nekúpiš) si na letisku mohli všeliako vysvetliť. Prvý krát keď som letela do Portugalska, veru nechala som všetko toto prírodné bohatstvo doma, strach až za ušami, no keď som sa dozvedela, že Filip takto priniesol zo 5 z 20 kíl iba jedlo a to tam mal kadejaké opiáty ako mak, šla som do toho po_hlave. Takže ak váhate, či môžete prenášať sypané čaje, ktoré sú balené v priesvitných sáčkoch a vyzerá to ako.. tráva, tak môžete, oni si s tým na letisku poradia, však nie sú až takí blbí. (Ale istá dávka paranoje je namieste, nie?)(Plus otestovanú mám iba linku BUD-LIS, tak sa potom na mňa neodvolávajte haha) Ďalšou vecou, bez čoho slovák či slovenka v cudzine neprežije viac ako tri mesiace je *tamtadadá* bryndza. Pol kila vážení, pol kila bryndze v kufri. A že mne sa život krúti okolo šiat?

Hlavnou myšlienkou však malo byť, že ak sa raz vyextrahujem do inej krajiny okupovať svoj meter štvorcový na dobu neurčitp, budem si tu minimálne musieť teleportovávať slovenské knihy (alebo teda knihy v slovenskom/českom jazyku). Lebo bez nich je svet prázdny. Na vianočky som páru dostala, srdco zaplesalo a čakať na ich čítanie pol roka neprichádzalo v úvahu. Bolo teda rozhodnuté, potrava pre myseľ a potrava pre žalúdok je dôležitejšia ako šatstvo. Prikladám i ilustračnú foto, radosti z Vianoc, ktoré som si priniesla alebo aj bez vianoc. Fragment mojich mentálnych priorít.


Až na Kunderu a čajík, podarúnky. Teda Kundera a čajík sú podarúnky len odomňa.
♥ Patrick Ness | Siobhan Dowd – Sedem minút po polnoci
♥ Erlend Loe – Doppler
♥ Milan Kundera – Nesmrtelnost
♥ Veronika Šikulová – Petrichor 
♥ Keri Smith  – Wreck this journal everywhere
♥ Leuchtturm1917 – Kedže môj prvý kanárikový som celý celunký zapísala a Moleskine už neuznávam, toto bude farba môjho nového semestra
♥ Nová jablková manufaktúrska kolekcia, aj keď ešte stále som nevyničila ani jeden krém, čo od nich mám, je to závislosť
♥ Tame Impala vinyl, to bol podarúnok z krajiny tepla…
♥ za čajíky som dala iba jedného reprezentanta, kedže pred odchodom som doma nechala aj týchto English Tea Shop fešákov a doma mi to nikto nezlikvidoval, tak prečo nie!
♥ po troch či štyroch rokoch budem mať vôňu, na vianky som totižto dostala parfum od babky a tak musím svoje citlivé čuchové bunky prispôsobovať tomuto novému stavu, sama som totižto nie moc fanúšik parfumov, no občas je fajn výjsť zo zóny komfortu nech už je to smer akýkoľvek

Včera som robila moje prvé bryndzové halušky! Po týždni čo som nazad sa moje kulinárske schopnosti opäť prebrali k životu vzniklo čosi neskonalé. (Trošku preháňam) Slovenské spolubydlo, Filip, potvrdil, že vydávať sa veru môžem a že to bola jeho najlepšia večera roku 2017 (hmm, veľa ich teda nebolo) a bryndzová polievka, ktorú som ochutnala až dnes, lebo som to včera už nezvládla… No poviem vám to takto, sama seba som pochválila a hneď aj babke napísala e-mail (precíťte túto vetu, my sme veru pokroková rodina), že ako sa mi zadarilo vďaka jej inštrukciám. To, že celá táto snaha mi zabrala namiesto desiatich minút (ako mamine) asi tak dve hodiny, to je už druhoradá vec. No ale skúste si strúhať zemiak na doštičke 5×10 centimetrov a halušky haluškovať na o chlp väčšej doštičke. Byť slovenskou kuchárečkou v Lisabone je veru náročné. Ako tak narastajú moje kuchárske skilly, začínam mať pocit, že som sa minula profesii… #haha

Poslednou slovensky ladenou témou, tak trošku fešn, ktorú ak ste ešte nezaregistrovali, tak musíte, sú šaty Tamary Heribanovej na plese v opere! Ó môj bože, plakám od nádhery a moje slovenské srdco plesá v rytme ľudovky veru. Kiež by viac ľudí sa takto hrdilo tým, čo je u nás pekné.

Ak ste sa dokúsali až sem, tak teplo z Lisabonu posielam. Mamka mi práve napísala, že vonku je tundra. Majte sa super a ak chcete, povedzte mi, aký je váš postoj k vašej slovačine. D.