Minule sme si pokecali o blogujúcich začiatočníkoch, dnes to bude mať širší záber.
K napísaniu tohoto článku ma naviedla jedna diskusia v komentároch pod istým postom nemenovanej slečny. Nie je podstatné kto to bol a aký to bol článok [ajtak nebol cielene o tejto téme].
Nechcem tu priveľmi filozofovať a rozpisovať siahodlhé úvahy [no stalo sa] o nesmrteľnosti chrústa, skôr ma zaujíma ako to máte vy, blogeri. A fakticky ma to zaujíma!
(Taktiež pre náhodných okoloidúch nezainteresovaných, tento článok sa týka hlavne fenoménu dievčenských tematických blogov tuto na blogspote, no snáď chápete, že nie je aplikovateľný na nejaká smeblog alebo blog o rybárčení)
Blogujem [webujem] od jedenástich rokov. To boli také tie blogy na sezname či bloguCéZet a prakticky som si svoj account vytvorila na takmer každej blogovej platforme [nemám na mysli blogovú topánku] aby sa nepovedalo, čo však neznamená, že som na nej aj blogovala..
Bolo to inak veľmi pekné obdobie asi od 11-14tich, na blogoch mojich rovesníčok sa nerobili recenzie na mamine rtěnky a BBkrémy a hlavne množstvo ľudí na takýchto blogoch tam ani nikdy nemalo svoje profilovky, to totiž ešte nie každý nutne vlastnil čo i len kompakt. Pre mňa osobne slovo zrkadlovka ešte neexistovalo. Boli to časy keď sa šírila grafika, pixelky, robili sa blendy a šérovali brushes. Snom TínedžeriekEšteBezObčianky nebola Šanelka či Birkinka ale Adobe Fotošop. Nerobili sa giveawaye ale grafické challenge a nikto nikoho nemusel „sledovať“ na tisíc a jednej sociálnej sieti aby sa mohol zapojiť. Dnešných dievčatám v tomto veku budú už niektoré slová uvedené vyššie cudzie, no postaršie práve možno aj utierajú nostalgickú slzu. [:D] Týmto mojím sentimentom som chcela povedať to, že sme sa nemuseli hanbiť za to, čo publikujeme ak sa to publikovaním v pravom slova zmysle vôbec nazvať dalo. No to je diskutabilné aj dnes, všakže..
Chápem že doba a spoločnosť sa vyvíja a mení. Takže tento môj výkrik do minulosti prosím neberte ako že sa pozerám na menejnásťročné dievčatá v maminých topánkach zvrchu, lebo že ja v ich veku som mala iné priority [HTML, CSS, Photoshop a i.] Len sucho konštatujem a jedným dychom dodávam, že blogy dievčat v mojom veku s podobnými prioritami by som toho času počítala na stovky, takže osamelý jazdec som určite nebola.
Keď som začínala s týmto blogom na blogspote [júl 2010], nevedela som do čoho idem. Bola to jediná platforma, kde som doposiaľ account nemala, paradox dňa no. Asi som sa nechala zlákať tým pozlátkom v tom období populárnych blogov.
Mala som teda za sebou už pár blogov a fanstránok o speváčkach [to bol tiež iný fenomén doby]. BlogspotovskéČSRBlogy neboli až tak premnožené [možno boli, len som nemala rozhľad] ako dnes a tak som nemala problém pustiť moje blogové batoľa do éteru netušiac čo činím. Od začiatku som sa však snažila písať tu len také veci, ktoré by ma nemohli ohroziť v reálnom živote. [Veď viete: V mene zákona, čokoľvek napíšete môže byť použité proti vám!] Nemyslím si, žeby to stratilo na úprimnosti, píšem to čo mi napadne a čo si myslím, všetko to vzniká spontánne, no vrámci slušnosti. Alebo aj tak, že keby to hoc aj moja učiteľka slovenčiny čítala. Či nebodaj vlastná mať, aby sa nezhrozila a nevydedila ma. A tomu verte, že nikdy neviete kto číta váš blog! [stalking stalking, hah]
Ďalším bodom programu je Facebook. Konkrétne v súčasnosti už neodlúčiteľná súčasť mnohých blogov. Pýtate sa: „What am I getting at?“ No predsa blogové fanstránky na tejto a-sociálnej sieti.
Moja story je prostá. Ani s tým som sa veľmi nepárala [mladosť-pochabosť]. Založila som ju pomerne skoro a hneď som tam popozývala priateľov [ja pitomá alebo žeby nie?]. Nepozývala som všetkých samozrejme, to by bolo trošku hlúpe. Pozývala som na začiatku tých, pred ktorými som sa nehanbila publikovať tie hlúposti alebo neviem aké kritérium či filter som použila pri pozývaní. Prevažne dievčatá, to snáď nie je nutné vysvetľovať. Jediným chlapcom tam bol svojho času môj priateľ. Dnes už je ich tam o poznanie viac, čo ma príjemne prekvapuje.
.
Išla som na to teda šokovou terapiou – radšej im to ukázať sama ako by to mali potom nájsť accidentaly.
Fejzbuk je v prvom rade fajn cesta ako rozšíriť blogové národné povedomie. No ak si nieste istí, či ho vôbec chcete rozširovať aj vo svojom okolí nezakladajte ju. To vám už môže byť jasné, že keď blog dáte na fb, skôr či neskôr [určite skôr] sa k nemu dostanú známi od výmyslu sveta [chcení či nechcení].
Slovíčko hanbiť sa v tomto článku už neraz skloňovalo. Konkrétne v prípade onej blogovej minulosti. Prečo je toto slovíčko také kľúčové? Lebo sa hanbíte! Aj ja som sa, však ste si prečítali vyššie. Lenže to nebola taká hanba. Bolo to skôr ako že: „Nie je to príliš narcistické založiť si fanstránku?“
Ako som tak čítala tie komentáre pod oným článkom, vyplynul z nich práve fakt, že hanba je to, čo vás brzdí. A aké je riešenie? Že úplne prosté a jednoduché. Prezentovať sa na blogu tak,aby ste sa nemuseli hanbiť pred ľuďmi, ktorí vás poznajú aj v 3D verzii. Nie len z fotiek. A hlavne aj pred blízkymi a bližšími. Lebo veď viete ako to je, že tu na blogoch vykecáme neznámym ľuďom častokrát viac vecí o ktorých možno niektorí z bezprostrednej reality ani nemajú šajnu.
Každopádne, nikdy by ste sa nemali hanbiť za to čo publikujete. Hlavne si za tým stáť a aj keby to čítal váš najväčší nepriateľ [vraj po novom: hejter]. Verte tomu, že aj ten si to raz prečíta nech už je to ktokoľvek.
Ďalej si treba uvedomiť, že za každým štvorčekom pod menovkou Followers [Následníci] je mysliaca živá bytosť. Taktiež ľudia z vášho okolia: mamka, babka, sestra, kamarátka, spolužiak, šéf sú nemenej mysliace a živé bytosti. Všetci máme svoj pomyseľný štvorček. To, že spolužiakov štvorček sa nezhmotní v číslo vo vašich následníkoch neznamená, že na váš blog nemôže natrafiť a čo to si o vás prečítať. Napríklad aj to, že máte rada kakao. [dodnes ma to rozosmeje]
Ja osobne zatiaľ nemám negatívne skúsenosti s blogovou realitou. To viete, v živote si na seba nedáte masku a nepoviete názor anonymne, takže nepopieram, že nie každému je môj blog pochuti.
Na dozvukoch som si zato vypočula pár priznaní od utajených čitateľov [pozdravujem :D], no vonkoncom neboli negatívne.
Ono to aj občas poteší, keď sa blog prelína s realitou a nejaký ten kompliment si vypočujete aj z očí do očí. Taký aspoň nemá na konci link s odkazom na giveaway!
Samozrejme, ak píšete pod pseudonymom a celý život chcete písať bez odhalenia svojej identity, nech sa páči. To je snáď najbezpečnejšia alternatíva ak sa chcete len vypísať a mať možno aj nejakú spätnú väzbu.
No v súčasnosti badať skôr vyšší výskyt ľudí, ktorí nemajú problém okrem osobnej fotky vylepiť rovno meno aj priezvisko, rodné číslo a miesto trvalého bydliska. Okej trošku preháňam, no blogov z radov tínedžeriek i mladých dám s adresami meno-priezvisko.blogspot.com pribúca čoraz viac a viac, nezdá sa vám?
Napriek tomu, že som tu nechcela písať stokilometrovú litániu roka, nejako sa stalo. Snáď som týmto článkom nikoho neurazila, to teda vonkoncom nebolo mojím zámerom ak predsa.
Ako ste na tom vy? Stretol sa už váš blog s realitou? Utierali ste nostalgickú slzu? [:D] Vie vaša rodina o blogu? Vedia o ňom známi? Máte nejaké negatívne skúsenosti?
A určite som na niektoré veci pozabudla, kľudne mi to vytmavte v komentároch!
musím říct, že jsem nostalgickou slzu zatlačila 😀 pamatuji si na ty doby, kdy byly největším hitem pixelky, colorfulky, blendy, glitters, dollzky, avatary a animky, kdy se pořádaly SONB a výhrou byl diplom se jménem, kdy jsme spřátelovali blogy.. ach, to byly časy! 😀 co se nynějšího blogu týče, ví o něm rodina i známí, dokonce i haters, ale jsem okay.. už to nepovažuji za věc, za kterou bych se měla stydět 🙂 hezky napsáno!
Nostalgickou slzu? Pořád. Obvzláště po nepromyšleném smazání prvních 2 foto-blogů. Rodina neví o blogu, protože nemám zapotřebí poslouchat, že jsem si zase v Londýně lítal bez mikiny – to je sice jen chabá výmluva, ale tak nemůžu veřejně přiznávat, že jsem nepřející syn a nerad se dělím s rodinou o to, jak a kde žiju, takže jsem jim ukázal jen portfolio.Známí? Ano, samozřemě – to oni mi teď v začátcích třetího blogu tvoří čtenáře.
Tak jsem si zase hezky zavzpomínala na tu dobu, kdy mou každodenní činností bylo vytvořit pár nových avatarů, blendů, či designů a hlavně nezapomenout oběhnout SBéčka! 😀 To byla doba. Ale ani mi to moc nechybí. Baví mě způsob, jakým dnes bloguji. Rodina samozřejmě ví, že mám nějaký blog, neví ale (doufám) adresu blogu. Můj blog navštěvují jen moje nejlepší kamarádky. Jinak se snažím držet od něj lidi, kteří mě znají i v reálu dál 😀 Ale máš úplnou pravdu v tom, že nikdy nevíš, kdo tvůj blog čte! Ještě si vzpomínám, jak jsem jednou našla svůj starý blog v záložkách u rodičů… 😀
Blogcézet-(slza zatlačená, už pomaly 8 ročná minulosť)netreba zabudnút pri herecko-spevacko hociako fanušikovských zameraniach, dosť tam bolo emo, ana a mia čo mi vždy zhoršilo naladu tieto depresívne temy-ale i to bola jedna velka čast začiatku s blogami v čr/cr. U mna už nepokračoval ťiadny blogspot a prezentovanie samej seba ale hromadenie obrazkov čo ma drží doteraz na tumblri a to mi na moju realizáciu stačí 🙂
Jelikož dávám články, co napíši i na svůj facebook, tak lidi o mém blogu ví 🙂 Dokonce na něm už byla i mamka a žádnou negativní zkušenost nemám 🙂
ja som mala a stále mám len tento jeden blog (aj keď je pravda, že blog.cz účet spravený mám, no nikdy som tam nič nesplodila :D)..vie o ňom rodina, priateľ, spolužiačky a dokonca aj pár mojich bývalých učiteliek zo základky 😀 FB stránku má lajknutých 14 mojich priateľov, a tak nejak sa to potom šírilo, no vôbec mi to nevadí lebo pre nich je to niečo nezvyčajné nakoľko nevidia do celej (extra trápne slovo) blogosféry :Dpokiaľ by som to ale mala o sebe povedať niekomu, kto to sleduje, \“vyzná sa\“ a automaticky hádže každého do jedného vreca tak by som sa asi aj hanbila a vadilo by mi to a radšej by som bola tichoale keď si odmyslím takých ľudí tak som rada, že sa nemusím skrývať a byť anonymná (tak úplne-ani fotka ani meno, nič) lebo sa mi vďaka tomu ozvalo pár ľudí a také známosti a skúsenosti by sa mi mohli v budúcnosti zísť(a ešte k tomu som spoznala ambrozáliu čo by sa mi asi bez blogu nikdy nepodarilo :D)
mam pocit ze som zila v inom svete 😀 u nas blogovanie neficalo a vlastne som \“blogovu scenu\“ zacala objavovat cca rok dozadu…tym, ze mi slo hlavne o to aby mohli aj kamosi bez facebooku checknut moje najnovsie pohladnice, tak som nemala a doteraz ani nemam ziaden problem s prelinanim reality a blogu :)som teda neskuseny zaciatocnik a myslim ze je to dost aj vidiet :Dviem si vsak velmi zivo predstavit, co vsetko by sa na mojom blogu dalo najst ak by som s nim zacala este pocas mojej puberty a veruze by mojim rodicom vlasy dupkom vstavali 😀 niektore veci su skratka prisli pristupne a nie kazdy clovek (bez ohladu na vek) vie odhadnut \“riziko odhalenia\“. mozno sa dockame toho, ze na ZS bude aj predmet virtualnej identity alebo nieco v zmysle internetovej vychovy deti, aby bezhlavo nezdielali prilis citlive informacie a neboli prilis dovercive…alebo sa to uz prebera na etike? som uz stara, nemam prehlad 😀
och, to až tak veľa pre teba znamenám? <3 :3čo ty vieš, možno by som zabudla vystúpiť z vlaku a odviezlo by ma až k tebe 😀
dôležití ľudia z môjho okolia vedia že mám nejaký blog, ale nie všetci, pretože nemám chuť po každom článku vytvorenom v náhlom návale inšpirácie a potreby dostať von emócie vysvetľovať okoliu, že nie všetko čo píšem je o mne. :)a spomínam si na jeden deň, keď som môj blog náhodne našla v obľúbených záložkách na počítači mojich rodičov 😀 uáááá!
toto je môj prvý skutočný blog 😀 raz som mala na blog.cz také niečo v zmysle, že som tam uverejňovala moje poviedky.. ale prišla som na to, že keĎ nesledujem iné blogy (čo ma nebavilo, lebo na nich bolo milión obrázkov a diplomov a affíček a ja som sa do toho nerozumela :D), nikto to čítať nebude, tak som začala písať fanfiction a uverejňovala to na nejakých super hardcore harry potter fanfiction stránkach 😀 a až dvaja ľudia mi to tuším okomentovali 😀 dobre, to nie je podstatné.. :Dpodstatné je, že je mi nepríjemné ak niečo píšem a druhý mi pozerá cez plece ešte keď to len píšem. presne preto by sa mi nepáčilo ak by môj blog čítali známi (ej kej ej spolužiaci) a potom sa ma pýtali – ako si myslela túto vetu? myslela si to doslovne? prečo si to napísala tak? prečo tam máš také fotky?myslím si, že moja rodina, minimálne otec čítajú môj blog, ale nevyjadrujú sa mi k tomu a mne to vyhovuje, že sa všetci tvárime že blog neexistuje 😀 facebooková stránka, založila som ju, lebo som nemala instagram. a je tam viac ľudí ako na instagrame. a niekedy sa mi dejú vtipné veci ktoré sfotím len nanič foťákom na mobile. takže to je moja facebooková história :Da Ďaleeeeeeeeeeeeej netuším.v každom prípade som sa vĎaka blogu naučila rozlišovať divné blogy od tých čo sú fakt kvalitné (kým som len čítala, nerozumela som tomu, ale keď som sa aj ja stala súčasťou tohto celého a aktívne sa zapájala do komentových debát a snažila sa poznať tých ľudí a fakt sa nad nimi zamyslela…), čo je plagiátorstvo a profesionálne pracovať v skicári(som lemra lenivá..).+samozrejme nájdenie super ľudí s podobnými názormi na život a svet ako domček, keď si tu už verejne vyznávame lásku 😀
uh, pri prvom bode som urodila slzu. Áno, áno, tak to bolo. Aj keď mne ten photoshop upirátil môj starší bratranec pomerne skoro. V 12tich som už ovládala html a teraz sa sama čudujem, akoto, že si už neviem pomaly ani vzhľad kurzoru zmeniť (aj keď na druhej strane ma to aj prešlo a najviac sa mi páči klasický, že jo. Tiež nepotrebujem oranžové side bary a zvieratká lietajúce po blogu, že jo 😀 )Niekedy som sa cítila s touto závislosťou na blogu osamotená, pretože blogy sa reálne riešia tak dva roky na slovensku a ja som pritom blogovala od svojich 10tich rokov. Aj keď o svojich psoch a starostlivosti o kone…
Ja som ešte písala ku tomu všetkému fan fictions a poviedky… resp na začiatku som ich uverejňovala na blogu a neskôr sa stalo, že sa mi na mail ozvali ľudia, že by ich chceli uverejniť na tom svojom. A to bolo tak všetko, čo sa podobalo bloggerskej sieti 😀
Musím uznat že ve spoustě věcí se s tebou shoduju a článek ? článek je perfektní :D!
hah 😀 tak slza skoro ukápla no 😀 ale popravde nemenila by som, možno vtedy najhlavnejšiu prioritou nebola giveaway, ale zas boli bleskovky či iné súťaže…a hoci sa zmenilo meno, princíp ostáva, nalákať čo najviac ľudí, mať čo najviac komentárov, eSBéčiek 😀 a najvyšší počet na počítadle…to sa pekne podobá na dnešné followerstvo :D….a tuším, že nejakí ľudia z okolia o mojom blogu vedia, ale akosi to neriešia, nezaujíma ich a to mi aj celkom vyhovuje 😀
I just published a post about a new shoes brand…I'd like to know what do u think about it!http://namelessfashionblog.blogspot.it/2013/02/olo-show-your-alter-ego.html
moji známi o blogu nevedia a nemám v pláne im to hovoriť…ak sa dozvedia tak sa dozvedia ale že by som im išla niečo na silu tlačiť tak to nehrozí…čo sa týka menopriezvisko.blogspot tak áno tam sa zaraďujem ale bohužial nič originálnejšie ma vtedy(neviem prečo som si to lepšie nepremyslela) nenapadlo. Blog však nie je zovšeobecnený na jednu tému, týka sa mňa tak prečo ho po mne nepomenovať…Aneta Malis photoblog →presne takto sa volá…:D
jee som rada že v tom nie som sama, v tych nostalgických slzách :Dmáš to v pohode potom! :)a ďakujem
ako mne sa tiež viac páči to čo robím teraz,priority sa menia, ale vtedy [to už aj 8 rokov dozadu] to bolo také celé milé 😀 u mňa to s rodinou bolo tiež tak podobne ale už padajú bariéry:Dhah ale to si neviem predstaviť žeby sa mne stalo 😀
toto si teraz tak dobre pomenovala, že fakt to boli začiatky, lebo napr. u nás v triede v tom čase ani nie všetci mali počítač a to aj ja ešte v roku 2002 keď sme ho konečne kúpili som si pripadala že som pozadu alebo čo :Dno každý podľa chuti 🙂
to máš najideálnejšie, lebo čo prejde materskou kontrolou to je v poriadku 😀
hrdličky oh.. :Dale hej inač toto, že niektorí ťažko odsudzujú všetkých blogerov naraz, s tým by som ani ja teda asi nevyrukovala keby som sa v reále stretla s niekym takým [alebo na nete no].. a to ani nie z hanby ale tak..u nás to je tiež taký fenomén, ako v mojom okolí, lebo ani nepoznám žeby niekto zo známych také čosi robil alebo čo..Keď človek nie je anonymný je pravda že sa mu odkrýva viac možností a príležitostí, aj z vlastnej skúsenosti 🙂
no možno to máš aj lepšie že si začala až teraz 😀 no s tou etikou ti nepomôžem, tiež nie som práve najmladšia, alebo teda minimálne nie taká mladá aby som mala etiku :Da určite by to nebolo na škodu, hneď po sexuálnej výchove alebo aj možno pred, lebo sa mi tak zdá že tu už vyrastá generácia detí čo viac závisláčia na internete ako.. to druhé. :}
no toto je dosť problém, s tým misunderstandingom.. u mňa konkrétne na druhom blogu kde píšem čo mi príde a ako chcem a potom musím čeliť otázkam, aj keď ten blog nejako nepropagujem vždy sa tam ktosi zatúla..neviem si predstaviť žeby sa mi toto stalo, s tými záložkami 😀
ja by som ti to čítala ha!:Ds tým mám tiež problém, že idem písať článok a náhodou je Jakub vedľa mňa tak si odsadnem alebo sa otočím chrbtom, aj keď si to potom prečíta na blogu, žeby mi náhodou nevidel do myšlienok abo čo! :Dtakže tichá domácnosť hej? :Da také informácie a skills sa vždy zíjdu, hlavne profesionálna práca v skicári, to by sa dobre vynímalo v životopise :D:D
oh oh konečne nejaké nerdy dieťa, ja som prv mala paint shop pro ako že náhrada a potom som photoshop sedmičku dostala vypirátenú od spolužiačky na CDčku! prudko nevystopovateľná metóda :Dno ono skôr dva roky je tu ten taký bloggerský \“fešn\“ boom, lebo vtedy ako som mala pocit že dosť aj sloveniek blogovalo.. no ale tie designy boli dosť namakané až som sa čudovala.. a stále čudujem, lebo dnes majú dievčatá toho veku problém s oveľa banálnejšími úkonmi, možno to bude len tou lenivosťou googliť a čosi sa priučiť alebo neviem..
ďakujem 🙂
noo ja som zažila ešte aj takú úprimnejšiu formu, dovolím si tvrdiť a na to že v tých jedenástich môj blog neoplýval zrkadlovkovými fotkami, tedavtedy som tam nemala žiadne svoje, a už ani neviem čo som tam písala tak tam chodili ľudia bez väčšej reklamy či spamu v komentároch.. trošku mám okno že čo som robila od 14 do 16, ale bleskovky to neboli tak neviem či som neblogovala ani nič alebo čo 😀
not bad..
no ale to menopriezvisko máš fajn, mne by sa to moje ani nepáčilo takto vidieť asi 😀
veľmi dobrý článok =) dalo zabrať kým som sa prečítala až ku koncu =D .. moji známi o blogu nevedia, teda ako ktorý priateľ a brat samozrejme vedia a niektoré kamarátky..ale tým by to hasne (zatiaľ) ..nie je to tak, že by som im o blogu nechcela povedať..raz im to asi poviem (pokiaľ to nezistia aj sami), ale to hlavne vtedy keď naberiem väčšiu istotu, a aj blog bude dobre prosperovať čo sa týka čitateľov =)bolo by ľahké poslať pozvánky na moju FB page s prosbou aby dali like, keď viem že aspoň polovica ľudí by tým opovrhla, zdalo by sa jej to absurdné alebo by nemali pre to pochopenie. a už som zažila šuškanie a chichot za chrbtom od neprajníkom aj kvôli úplným maličkostiam ..teraz som s tým síce už dávno vysporiadaná ale aj tak by som im radšej vyrazila dych keď bude na to správny čas 😉 .radšej mať tam pár ľudí, ale ktorých to naozaj zaujíma alebo sa tak aspoň tvária =)
Nostalgická slzička.. ale to víš, že ukápla. Taky ještě pamatuju vrcholný věk blogu.cz, pixelek, bleskovek(dřív se soutěžilo o diplomky, dneska jsou to rtněky..) a SB (=followerů). Na seznam.cz blogy jsem už ale zapomněla, děkuji za připomenutí! Nikdy jsem nevěděla, jak to na něm vlastně funguje :DKrásně napsaný článek 🙂 Většinou bych řekla to samé.(a díky tobě začínám číst plynule slovensky, uu :D)O mym blogu ví většina mých kamarádu i mamka, která tam má ale zakázaný přístup :D. A už jsem si na to zvykla, už mi snad ani nemůže vadit, že každej ví co dělám a jak se mám 🙂 Zvyk je zvyk a 6 let je dlouhá doba no.
a som sa bála že tu budem sama slziť! oh tak to si si teda vybrala štúdijný materiál 😀 ale keď už toto dáš plynule tak gratulujem, lebo ten môj prejav s tými všetkými ňuansami a vzťažnými vetami, aj ja sa zamotávam občas v sebe 😀 ja som tiež mamči zakázala to čítať,ale asi to ajtak číta len už sa nevyjadruje 😀
haha dík, no je pravda že taký krkolomný trochu :Dno ja som nikoho neprosila napr., len som poslala pár pozvánok ľuďom čo by ich to nemuselo až tak otravovať :Da z neprajníkov si nič nerob, a držím palce! 🙂
Nemusíš sa ospravedlňovať za dlhý článok, koho zaujme, určite si ho prečíta aj keby mal \“skrolovať\“ myšou do aleluja 😀 A čo sa nostalgie týka…prvý mobil som dostala v 16-tich, tak isto aj počítač, ale POZOR! internet mi zapojili až v 18-tich!!! 😀 Ani neviem čo som za tie 2 roky na tom počítači robila, asi nič….radšej som bola vonku na vzduchu. 🙂
na tvoj blog som natrafila úplne náhodou, ale normálne som sa pristihla ako stále klikám na staršie príspevky a pomaly si to tu listujem, čítam a veľakrát súhlasne pritakávam. V poslednej dobe sa blogov (v podstate o ničom) strašne premnožilo, a práve to je jeden z dôvodov, ktorý ma odrádza od založenia si ho a stále sa v mysli vraciam ako som kedysi niekoľko rokov vlastnila ten svoj na sblogu a nostalgicky stále spomínam (ikonky a gragické súťaže, to bolo moje! 😀 a ešte tzv. bleskovky :D). Som ale rada, že ešte stále natrafím na nejaký blog, ktorý stojí za to ako ten tvoj.. a idem si pekne listovať ďalej 🙂
Ja práve len začínam 🙂 …a mám úplne rovnaké pocity ako si opisovala…vždy som chcela blog..čítam blogy od zákl.školy a už mam 20 😀 …ale stále ma brzdilo to čo na to povedia ostatný, tak som to chcela riešiť pomimo známych a kamarátiek..ale neviem či to tak pôjde čo si mysliš, môžeš mi neak poradiť?