Som čítajúca, ja a ženy zo zbierok slovenských galérií. Dnes je to okrem mňa Čítajúca od Cypriána Majerníka, ktorú nájdeš v zbierke Galérie mesta Bratislavy. Čítajúca na obraze vyzerá vcelku spokojne so situáciou, v ktorej sa ocitla. Tak nejako sa pri čítaní cítim aj ja. Neviem síce, čo číta, no viem, čo som v januári prečítala ja a o tom ti dnes porozprávam.
Sheila Heti - Materstvo
Veľmi ma potešilo, keď som zistila, že Inaque vydalo Sheilu Heti po slovensky. Neviem čím to je, ale na jej Pure Colour (s obálkou s dielom Ellswortha Kelly zo zbierky MoMA), ktorú mám v origináli sa dlhodobo neviem naladiť. Preferujem síce knihy a filmy v pôvodnom jazyku, no tu to z nejakého dôvodu nebol match. Na druhej strane čítanie v mojom rodnom jazyku je pre mňa záhada, ktorú som zatiaľ nerozlúskla – mám to rada, tak mi mozog narástol a tak mi je to najprirodzenejšie. Aj napriek tomu, že čítam milión kníh po anglicky. A tak som knihu s vajíčkovou obálkou od Barbory Šajgalíkovej zakúpila tesne po zobudení ešte z postele, napriek tsundoku level milión.
Materstvo, no možno by sa to malo radšej volať nematerstvo, je kniha o žene, ktorá nemá deti, asi ich ani nechce a 5 rokov píše knihu o tom, či by ich mala alebo nemala mať. Skúma to cez svoje kamarátky, cudzích ľudí, náhodné skúsenosti, cez dcéru jej frajera. Furt jej niekto hovorí, že má mať deti a vždy jej predostrú nejaký zaručený dôvod prečo. (Zatiaľ to znie ako život ženy sám.)
Je to repetitívne? Jasné že je. No je to tak vysoko porovnateľné s tým, aká je realita mozgových pochodov žien v reproduktívnom veku, že je to tou repetitívnosťou vlastne celkom hodnoverné. Pre mňa o to viac, že som dosiahla vek, kedy tieto témy akcelerujú a budú akcelerovať. Moji rovesníci sa podľa facebooku očividne začali rozmnožovať, z čoho vyplýva, že aj ja sa nad tým budem takto repetitívne zamýšľať čoraz viac, presne ako Sheilina Sheila. Z týchto otázok v hlave jednoducho nevieš utiecť a Sheilino Sheilino Materstvo je zosobnený vnútorný hlas, verím, že nie len mňa. (A je asi jedno, k akému výsledku každá z nás napokon dospeje, otázky sú hodené.)
Sheilina Sheila? Jedná sa o autofikciu a k tomuto mám rovnomennú otázku ako tento článok – nakoľko auto je autofikcia? Veľmi ľahko zabudneš, že autorka nie je hlavná postava, lebo možno aj je alebo by kľudne mohľa byť. Na knihu sa zniesla vlna kritiky na privilegovanosť autorky alebo teda jej postavy. A veru, privilégiá sú, nehovorím, že nie (biela žena, zabezpečená, umelkyňa, …). Ale nie som si istá, či to by malo byť celou pointou kritiky tejto knihy. Každý píše zo skúsenosti, akú žije. Bolo by asi divné, keby zrazu Sheila Heti začala písať knihu o nematerstve z perspektívy napr. BIPOC osoby zápasiacej s generačnou chudobou, keď o tom zjavne nemá najmenšiu predstavu.
A čo dalo Materstvo mne? Cítila som sa pochopená! No ber do úvahy, že ja som jednoznačná cieľovka tejto knihy. Presvedčila ma kniha v mojom vlastnom rozhodovaní? Nie, určite sa nerozhodujem na základe prečítania jednej knihy, no to, čo si z nej odnášam je, že akokoľvek sa v tejto veci môjho tela rozhodnem, bude to v poriadku. Myslím si však, že k neMaterstvu sa budem vracať aj neskôr a preto som rada, že ma vždy bude čakať na poličke doma.
Kazuo Ishiguro - Klára a Slnko
Na knihách je úžasné to, že každému človeku poskytnú niečo diametrálne odlišné, napriek tomu, že všetci čítame rovnaký text. Rovnaké slová, rovnaké písmená, čierna farba na bledom papieri. Každá kniha má preto tisícero až milióny verzií. Každý, pri tej jednej knihe vďaka svojmu mentálnemu a emočnému modelu cíti a vyvodí niečo úplne iné. Pre niekoho bola toto extrémne nudná kniha a pre niekoho pomaly majstrovsky sa odkrývajúci príbeh o ľudskosti a čo to vlastne je.
Napísať knihu z perspektívy humanoidného robota či robotky (ako je to s gender korektnosťou pri non-human entities?) má svoje limity, no zároveň to ponúka unikátnu pisateľskú a čitateľskú perspektívu. Autor cez príbeh skúma taktiež rôzne roviny etickosti rozhodnutí, ktorým sú protagonisti nútení čeliť. Paradoxne tieto dilemy pozorujeme cez racionálne chladnú perspektívu humanoidky Kláry, ktorá sa k tomu stavia submisívne a analyticky berúc do úvahy štipku emocionality, ktorú odpozorovala – naučila sa pobytom v rodine.
Napriek tomu, že sa mi nepáčila istá skratkovitosť príbehu, párkrát som mala dojem, že je to písané ako scenár do filmu a že mi niečo chýba, čo by vo filme bolo vyjadrené vizuálne, si myslím, že je to dobrá kniha. Príbeh otvára mnohé témy, možno aj našej budúcnosti, ktoré môžeme s autorom mentálne preskúmať. Napríklad taká udržateľnosť – humanoidný robot sa samozrejme tak ako náš iphone nebude plynúcim časom zlepšovať a rásť, čo s ním potom? Mám pocit, že na to sa zatiaľ absolútne nemyslí, čo do istej miery predostiera v závere aj autor. Samotné spolužitie humanoidov a ľudí s nejasným rozsudkom, genetické úpravy na deťoch a mnohé iné oblasti, ktoré sú síce science-fiction, no znejú oddly familiar.
To, čo z tejto knihy ostane somnou je tento odstavec, ktorým som dospela k záveru, že cez perspektívu robota sa paradoxne najviac učíme o nás: „Pán Capaldi sa nazdával, že v Josie nie je nič výnimočné, nič, čo by nemohlo pokračovať vo mne. Povedal matke, že všetko prehľadal a nič také nenašiel. Ja si však teraz myslím, že hľadal na nesprávnom mieste. Existovalo niečo veľmi výnimočné, ale nebolo to v Josie. Bolo to v tých, ktorí ju milovali. Preto si teraz myslím, že pán Capaldi sa mýlil a nebolo by sa mi to podarilo. Preto som rada, že som sa rozhodla tak, ako som sa rozhodla.“
Sériou Čítajúca by som rada dala do popredia knihy, čo podľa mňa stoja za to v kombinácii s dielami zo zbierok slovenských galérií, ktoré podľa mňa tiež stoja za to. Mojou osobnou misiou je popularizácia slovenského umenia a slovenskej+svetovej literatúry, ktorá ma núti nikdy neprestať premýšľať. A aj preto, že na knihách je úžasné to, že každému človeku poskytnú niečo diametrálne odlišné, napriek tomu, že všetci čítame rovnaký text. Rovnaké slová, rovnaké písmená, čierna farba na bledom papieri. Každá kniha má preto tisícero až milióny verzií. Každý, pri tej jednej knihe vďaka svojmu mentálnemu a emočnému modelu cíti a vyvodí niečo úplne iné. Toto boli moje dnešné postrehy, a čo si myslíš ty?
