Bývanie 3.0

Okéj musím sa priznať, že tieto fotky som nafotila ešte v apríli a odvtedy moje bývanie prešlo ďalšími markantnými zmenami jednak aj pod vplyvom mojich minimalizačných nálad, no považujem za dôležité dať si sem aj tento krok vo vývoji môjho hniezda, aby sa to potom dalo porovnať. Takže neskoro ale aspoň. A lebo od Bývania 2.0 boli urobené isté životné rozhodnutia, ktoré nemožno opomenúť a síce:

Mám svoju vlastnú ~~pristávaciu dráhu~~ posteľ! Normálne letisko, štyri nohy – žiadne rozkladačky, no nevieš si predstaviť ten pocit, čo som pol roka spala na rozkladacom gauči pre pol osoby, ktorý mal asi tak 40 rokov a moja doktorandská chrbtica na ňom noc čo noc robila harakiri. Niekedy sme na ňom spali aj dvaja, ups. Bol to síce sled agonických rozhodnutí, nájsť a vybrať posteľ, nájsť a vybrať rošt, nájsť a vybrať matrac, nájsť a vybrať peniaze a rozlúčiť sa v jednom kliku zeleného tlačítka s veľkým obnosom ťažko vyklikanej prvej výplaty. Matrac bol ale najväčšia mentálna bolesť. Je dosť tvrdý? Nie je primäkký? Predavač ma ubezpečil, že toto je najtrvrdší aký majú, ale naozaj? (Teraz som si spomenula, že na Cypre mali Museum of Struggles, tak som sa nachvíľu zamyslela nad svojím vlastným múzeom of struggles…) Povedala som si tiež, že treba investovať, lebo na posteli strávim tretinu dňa a to nie je málo a že spánok je dôležitý bla bla ~~car~~. A tak za naj investíciu môjho wannabe dospeláckeho života považujem určite posteľ. Samozrejme, to že si posteľ kúpiš neznamená, že je všetko vyriešené, alebo aj o tom, ako som sama montovala toto hebedo a kladivovala susedom do 21:59:59, s ktorými som mala už beztak naštrbené vzťahy, možno niekedy inokedy. Alebo o tom, ako to moje super montovanie bolo fakt mega až o dva týždne sa mi posteľ rozpadla a musela som volať stolára. Fakt v pohode ináč. Museum of struggles.

Dotiahla som si do bytu gramofónček, aby mi na neho mohol sadať prach u mňa a nie u rodičov. Napriek tomu, že som si kúpila English Rivieru od Metronomy, stále počúvam menej ako by som chcela.

Odcudzila som zo školy jeden list monstery. Doteraz sa mi nepodarilo ju okoreniť a už pomaly dožíva, no aj som potom zistila, že prečo.

Taktiež pribudol čierny pasažier, volá sa Frida. Nečakane. Je dosť svojská a nie moc kontaktná, ale so spolubývajúcimi to nikdy nie je ľahké však.

Okrem iného som svojho času asi pod vplyvom zlých nálad a jarných depresií vyrabovala Jysk (no nebudem sa tajiť) a nakúpila sto vankúšov a diek aby mi bolo nežnejšie. Bol to ale celkom fajn nápad, keď takto zakryjem posteľ, mám z nej spoločensky prijateľný gauč.

Robotické hodiny čo mi tikali do samoty dostali novú zbraň hromadného ničenia v podobe ružového ~~jednorožca~~ nosorožca. Takto nejako si predstavujem výjav, keď niekto povie, že roboti a umelá inteligencie ovládnu svet.

V čase, keď som si z knižnice priniesla zasa milión kníh som bola trochu utrápená a šla som hľadať riešenia v knihách, preto tak veľa.

Tuto na fotke vyššie doba môjho interiérovho maximalizmu na vrchole, čo sa však už dávnejšie zmenilo a teraz si idem heslo menej je niekedy najmenej, zasa.

V neposlednom rade som môj byt obšťastnila novou stojacou lampou, lebo po takom niečom som pokukovala po každej predajni nábytku, ktorou východné Slovensko disponuje. Nakoniec som ju zohnala na Biano.

Celkom sa teším ako to celé vypálilo, aj keď momentálne som to už trošku pozmenila a ešte viac vylepšila, táto základná časť je skoro rovnaká. Svojho času som ešte mala tento starý kuchynský stôl, no to už je tiež minulosťou. Kebyže ho niekto chcete, mám ho ešte stále na balkóne, rada podarujem.

V neposlednom rade som si kúpila môj obľúbený gýč na stenu a teda Kanagawskú vlnu, lebo ja to milujem. Ono to asi má dačo s tým morom a všetko, teraz sa na ten svoj gýč môžem kukať každý deň. Ale chudák Hokusai, keby on vedel, že aký gýčok z neho spravil post_internet.