BUDAPEST IV. – 3 WAYS TO WEAR: PLAID TRENCH SLIM COAT II.

Konečne som sa dostala ku fotkám z milovanej i milovanej Budapešte. No ale pekne poporiadku. Síce som vám ešte stále narovinu nepovedala čo som vlastne v tej Bratislave stvárala okrem promenádovania sa v starom meste, odchod z nej bol riadne tŕnistý a stresujúci. Môj dokonalý time management nejako nevyšiel, kedže som doňho nezapočítala vonkajšie vplyvy a nepredvídateľné situácie ako napríklad keď namiesto trolejbusu príde sardinková konzerva na kolesách (if you know what I mean Bralislavčania) čiže sme tak trošku zmeškali autobus na stanicu, lepšiepovedané konzerva nebola schopná absorbovať ďalšie dve smutné existencie ponáhľajúce sa na stanicu a tak sa zo mňa a Tibora stali na 5 minút temer Rychlé šípy alebo aj maratónci alebo čo chcete, naše vypľuté duše utekali za nami a nebyť meškania vlaku, no… asi by sa nič nestalo a život by išiel ďalej, ale tak prečo si nedať šprinty v hlavnom meste keď je taká možnosť.  

To však nebola jediná komplikácia, ktorá sprevádzala našu pútnickú cestu za krajšou architektúrou lepšími zajtrajškami. Lebo to, že sa človek dostane na Keleti Pályaudvar ešte neznamená že vyhral. Náš airbnb hosťko nám napísal, že sa ‚domov‘ dostaneme trolejbusom číslo 78. Okej. V ideálnom svete sa veci dejú tak, že toto vám niekto teda napíše a vy vyleziete zo stanice, vonku svieti slniečko, príjemných 25°C, pred stanicou vás víta obrovský flashmob, kde všetci tancujú na ústrednú melódiu z High School Musical a potom nastúpite do 78čky, tá vás vyhodí pred vchodom vašeho apartmentu a všetko super hej… V reálnom svete vyleziete zo stanice 6 krát, stále na iný smer a asi po 20tich odpovediach, že o takom troleji nikto nič nevie, zúfalo zapínate (Tibor zapína) 3G (maďarský roaming hell yea), hľadáte číslo na hosta zatiaľ čo indikátor vybitia batérie hlási 5%. Host povie, že proste trolejbus číslo 78! What the… Totálne vymindfuckovaný maďarskou mhd sa na to vykašlete a vykšeftujete si taxík priamo pred vchod. Pred vchodom ešte maturujete s kódom na otvorenie brány a po 7mich neúspešných pokusoch sa dostávate dnu. Hellyeah! Tak to chodí v realite. 

No a odtadiaľ to už bolo len príjemné. Robert, náš host, náš už čakal v našom minidomčeku, dostali sme inštrukcie, mestské karty na mhdčku, na posteli nás čakali nejaké drobnosti a pred domom altánok a zaparkované dva tátoše, teda pardón bicykle. Tak sme sa trošku zregenerovali a večer vypadli preskúmavať slečnu Pešť. Stihli sme vyrobiť aj 1ks trapasu a to v 24h shope, kde sme si šli kúpiť nejaké sajdre. Chceli sme sa ísť prv niekde najesť, tak reku kúpime si len jeden na cestu. Vybrala som teda jeden citrónový nemenovanej značky, ideme platiť, všetko v poriadku. Teta nám povedala (samozrejme po maďarsky) dovidenia a Tibor ťažko sebavedomým maďarským tónom plánujúc podguráženú sajdrovú budúcnosť odvetil: „MY SA EŠTE VRÁTIME!“. Ono by na tom nebolo nič čudné, ale si tak pijeme ten sajder a že aký lahodný, wonderujeme, že koľko % alkoholu obsahuje a zrazu etiketá hlási: ALCOHOL FREE. Také záchvaty smiechu si predstaviť neviete, keď sme si túto informáciu dopasovali do Tiborovej badass situácie v obchode. Neva, stáva sa aj v lepších rodinách.

Ešte než sme sa vrátili do mini.trapasom poznačeného obchodu, chceli sme ísť potešiť naše chuťové poháriky a vďaka totálnej náhode a milým a veeeľmi ochotným maďarom sme doblúdili do superko palacinkárne a zažili mouthgasmy alebo aj za málo forintov veľa muziky. Ak teda chcete ochutnať na výlete niečo iné ako fastfoody, vrelo odporúčame Bank3. No a keď sme tu takto pekne utíšili naše žalúdky, išli sme teda po ďalšie sajdre a deň zakončili na brehu Dunaja. Prvá noc nám vyšla na piatok, čiže všade opití všetci a veľa a to sme ešte netušili, čo si na nás partyhardy Budapešť pripravila na sobotu…

Trochu som sa porozpisovala o nepodstatnostiach, ale minimálne Tibor sa poteší, že som sa tu vydenníčkovala, takže stálo to za to. Inak mať takeaway maďara Cibiskita so sebou v Budapešti je na nezaplatenie! A čo vy a Budapešt? Boli ste, neboli, chceli by ste ísť?